Vzdelávanie dospelých stále nedospelo

Na Slovensku máme dlhodobo problém so vzdelávaním dospelých. Priemerne sa len 4,5  percenta z nich zapojí do procesu celoživotného vzdelávania, kým priemer krajín OECD sa pohybuje na úrovni 11 percent. Ako tento problém riešiť?

Poslednú dekádu sme to na Slovensku skúšali eurofondovou cestou. Na ministerstve školstva vznikol národný projekt Ďalšie vzdelávanie a poradenstvo pre dospelých ako nástroj lepšej uplatniteľnosti na trhu práce, do ktorého natiekli desiatky miliónov eur. Výsledkom je vyšetrovanie Európskym úradom pre boj proti podvodom, neexistujúce publikácie, CD nosiče, knihy o koučovaní, existujúci, ale zbytočný e-learning pre chovateľov dobytka, baníkov a tesárov a chátrajúce poradenské centra. Podčiarknuté a spočítané, preškolenie jedného človeka vyšlo na 11-tisíc eur.

A to nie je všetko. Tento človek musel byť v čase rekvalifikácie zamestnaný, lebo projekty pre nezamestnaných mal na starosti iný rezort. A najpopulárnejšie kurzy boli na lektora ďalšieho vzdelávania, tútora v poradenskom procese či pracovníka riadenia administrácie a implementácie programov financovaných EÚ. Takže celý projekt rekvalifikácie sa svojím charakterom podobal na pyramídovú hru a svojou užitočnosťou na pyramídy samotné.

Tento výsledok však nie je náhoda, ale vlastnosť (vzdelávacích) projektov, kde sa z verejných zdrojov financujú výdavky, a nie nakupujú výsledky. Predstavte si, ako by to asi dopadlo, keby štát namiesto postavenia konkrétneho mosta alebo budovy nakúpil vyliatie základu z 230 kubíkov betónu a vymurovanie stien zo 155 paliet pórobetónových tvárnic a o ich správne uloženie by sa už nestaral. V použiteľný výsledok by nedúfali ani tí najväčší optimisti.

Pri vzdelávaní je to však inak. Tu ľudia zvyknú až naivne dúfať, že keď zaplatíme, ono to dobre dopadne. Vzdelávaniu prisudzujú magickú hodnotu samu osebe a nevyžadujú od neho, aby aj ukázalo svoj jasný výsledok. To je však veľký omyl. Minimálne pri odbornom, rekvalifikačnom a celoživotnom vzdelávaní, ktoré sa realizuje s cieľom uplatniteľnosti na trhu práce, by sme mali chcieť hmatateľné výsledky a platiť na základe nich.

Investície do ľudského kapitálu je na detaily veľmi citlivá činnosť, pri ktorej musí do seba zapadnúť veľa vecí naraz. To nie je ako z eurofondov vybudovať pár lavičiek, rekonštruovať námestie alebo položiť kanalizáciu. Dobre nastavená a realizovaná rekvalifikácia musí zladiť záujmy školeného, schopnosti školiaceho a dopyt zamestnávateľa. No a očakávať, že takéto zladenie nastane len tak, je ako očakávať, že vyhodíte do vzduchu tehly a maltu a na zem vám dopadne postavená budova.

Celoživotné vzdelávanie preto vyžaduje úplne zmeniť prístup k financovaniu. A netreba objavovať koleso, stačí sa pozrieť na úspešné príklady zo zahraničia. Namiesto financovania nákladov musí štát začať financovať výsledky. To znamená, že štát preplatí rekvalifikáciu len tým školiteľom, ktorých absolventi si očakávanú prácu následne aj nájdu. Takéto spojenie osudu absolventa s osudom poskytovateľa zladí ich záujmy a správne nastaví motivácie. Odrazu už nebude cieľom len odučiť hodiny a minúť peniaze – vyhadzovať tehly a maltu do vzduchu, ale reálne zvýšiť uplatniteľnosť človeka na trhu práce.

Pôvodne vyšlo na HN