Vytlačení na okraj

Dať šancu – to je väčšinou kľúčový aspekt pomoci ľuďom, ktorí sú sociálne na okraji spoločnosti. Človek je mimoriadne podnikavý tvor a neustále hľadá príležitosť ako zvyšovaním úžitku iných ľudí zvýšiť svoj vlastný.

Ingvar Kamprad, zakladateľ IKEA, ako malý chlapec kupoval zápalky v Stockholme a na bicykli ich jazdil predávať po švédskom vidieku. Drvivá väčšina príbehov nemá grandiózne vyvrcholenie ako ten jeho, ale drobné aktivity pomáhajú miliónom ľudí prežiť o niečo lepší a bohatší život.

Kto niekedy navštívil krajiny tretieho sveta, nemohol si nevšimnúť obrovský rozsah drobných služieb ponúkaných na ulici. Čistenie topánok, oprava bicyklov, nosenie batožiny, či predaj ovocia. Títo ľudia majú trochu šťastia v nešťastí. Darí sa im fungovať „pod radarom“ štátnych regulácií. Tie v rozvojových svetoch len zriedkavo zasahujú drobných podnikateľov, ktorým väčšinou stačí rozložiť si na zem kus plachty a skúsiť šťastie.

No nie že by to úrady neskúšali. Ráno 17 decembra 2010 začal 26-ročný Tunisan Mohamed Bouazizi ako každý deň predávať tovar na ulici zo svojej káry, za ktorý deň pred tým zaplatil 200 dolárov. Investícia vo výške viac ako mesačného zárobku sa mu tento krát nevyplatila. Pred obedom sa pri ňom zastavili príslušníci miestnej polície a žiadali povolenie na predaj. Keďže ho nemal, polícia mu káru aj s tovarom zabavila. Zúfalý Bouazizi sa polial benzínom a zapálil na ulici. Odpálil tak obrovskú vlnu protestov, ktorá sa postupne rozliala po severnej Afrike a vošla do histórie ako Arabská jar. Britské The Times ho označili za osobnosť roka 2011 a v meste Sidi Bouzid ho pripomína socha káry, akú používajú pouliční predavači.

Na Slovensku sú životné štandardy podstatne vyššie ako v Tunisku. Ale vyššie sú aj prvé priečky rebríka, po ktorom sa dá šplhať z dna hore. Efekt minimálnej mzdy na chudobných a menšiny (minimálna mzda v USA vznikla ako rasistický nástroj na elimináciu farebných robotníkov na stavbách a dodnes tvrdo dopadá na Afroameričanov) sme rozoberali už veľa krát. Ale podobný efekt majú aj administratívne bariéry vstupu na trh. S výnimkou predaja Nota Bene (ktorý je dovolený s láskavým dovolením úradníka) nemá bezdomovec, či človek z osady veľa šancí na legálny zárobok.

A slučka sa uťahuje. V apríli bola predstavená tzv. daň na bezdomovcov - daň za výkup šrotu. Zákon naviac v sebe nesie zákaz hotovosti pri výkupe, čím ľudí bez bankového účtu núti používať sprostredkovateľov. Ďalšie kladivo sa chystá od júla. Pritvrdí sa zákaz predaja pri cestách, a hoci o to dokonca žiadala Slovenská obchodná inšpekcia, neprešlo ani povolenie predávať na parkoviskách. Úradníkov v snoch asi strašili rómske ruky zbierajúce čučoriedky, preto argumentovali hygienou.

Povolenia, registrácie, certifikáty, poplatky, minimálne odvody. Každá nová regulácia stavia bariéru o niečo vyššie a vytláča slabých stále viac na okraj.