Zdobrovoľniť sociálne poistenie? Prečo nie

Obrovskú položku, ktorá na Slovensku znižuje čistú mzdu pracujúcich, tvoria sociálne a zdravotné odvody.

Hlavným argumentom ich existencie je garancia sociálneho zabezpečenia populácie v prípade zdravotných problémov, resp. krátkodobého (choroba) či dlhodobého výpadku príjmu (dôchodky).

Odvody však okrem zdravotného a dôchodkového poistenia tvoria aj ďalšie položky, ktoré musia povinne platiť zamestnanci aj živnostníci, a o ktoré sami možno ani nemajú záujem, keďže im prinášajú len nízku pridanú hodnotu. Aj pri zachovaní základných sociálnych istôt preto existuje priestor na zdobrovoľnenie, resp. zrušenie niektorých častí sociálneho poistenia.

Starobné poistenie a rezervný fond

Mnoho zamestnancov netuší aké odvody, v akej výške, a na čo vlastne platia. Zatiaľ čo účel starobného poistenia je pomerne zjavný, účel rezervného fondu už menej. Rezervný fond má slúžiť na vykrytie strát iných sociálnych fondov. Keďže však fond starobného poistenia je (a ešte aj dlho bude) hlboko deficitný, v praxi je každý rok celý príjem rezervného fondu presmerovaný do fondu starobného poistenia. Rezervný fond tak vlastne len zahmlieva realitu deficitu dôchodkového systému pred pracujúcimi, ktorí platia odvody. Mal by byť preto zlúčený s fondom starobného poistenia.

Bilancia fondu starobného poistenia v roku 2012 bola strata vo výške 2,5 mld. eur (odvodové príjmy fondu boli 2,2 mld. eur, výdavky na dôchodky 4,8 mld. eur). Táto strata sa vykrýva z rezervného fondu solidarity (770 mil. eur) a z prebytkov ostatných fondov sociálneho poistenia (prebytky fondov invalidného, úrazového, garančného poistenia a poistenia v nezamestnanosti dosiahli v minulom roku 308 mil. eur; hlboko stratový je len fond starobného poistenia). Stále to však nie je dosť, zvyšok sa preto dopláca dotáciou zo štátneho rozpočtu.

Na základe transferov z prebytkových fondov Sociálnej poisťovne môžeme konštatovať, že efektívna sadzba odvodového zaťaženia do starobného fondu sociálneho poistenia bola 24,6 % (tj. odvody, ktoré nakoniec skončili vo fonde starobného poistenia). Jedná sa teda o výrazne vyššie percento ako 18 %, čo je oficiálna sadzba odvodu.

Ak do vyššieho odvodového zaťaženia premietneme aj minuloročnú dotáciu zo štátneho rozpočtu vo výške 600 miliónov eur, ktorá tiež pláta dieru vo fonde starobného poistenia (nad rámec dotácie výpadku príjmov kvôli II. pilieru), dosahuje celková efektívna výška odvodu 28,3 %. Zakrývanie skutočnej výšky deficitu dôchodkového systému tak výrazne poškodzuje sporiteľov v II. pilieri, pre ktorých sa nárok na dôchodok z I. piliera určuje na základe pomeru 14/18, a nie 21/25, čo by viac zodpovedalo realite.

Invalidné poistenie

Invalidné poistenie sa považuje za súčasť dôchodkového poistenia (starobné poistenie, rezervný fond, invalidné poistenie). K plneniu poistnej udalosti dochádza pri poklese schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v dôsledku dlhodobo zlého zdravotného stavu (viac ako 12 mesiacov).

Nemocenské poistenie

Zahŕňa najmä vyplácanie dávok v prípade práceneschopnosti, resp. materskú. Nemocenské poistenie je napríklad v Českej republike pre živnostníkov dobrovoľné. Človek si vie koniec-koncov sám zvážiť riziká, či občasnú práceneschopnosť vykryje z vlastných zdrojov, alebo sa radšej proti nej poistí. Takéto poistenie je pritom štandardne poskytované súkromnou sférou.

Materskú dávku nemožno považovať za poistnú udalosť, keďže nie je splnená podmienka náhodnosti a nepredvídateľnosti. Pomoc matkám v núdzi by mala byť adresná, a smerovať zo systému štátnej sociálnej pomoci (nie z odvodového systému).

V rámci nemocenského poistenia sa poskytuje ešte ošetrovné (náhrada príjmu poistenca ošetrujúceho blízkeho), ktoré by rovnako malo byť preradené z odvodového systému do systému štátnej sociálnej pomoci. Poslednou dávkou financovanou z nemocenského poistenia je vyrovnávacia dávka pre tehotné ženy, ktoré boli preradené na pracovné miesto s nižšou mzdou z dôvodu gravidity. Vzhľadom k tomu, že túto dávku poberalo v minulom roku 81 žien, je namieste sa zamyslieť, či administrácia dávky nepresahuje náklady na jej vyplácanie.

Štátne nemocenské poistenie by preto malo byť pre pracujúcich dobrovoľné, a ponechať jeho poskytovanie primárne na súkromnú sféru.

Úrazové poistenie

Z fondu úrazového poistenia sa vyplácajú dávky v prípade úrazu zamestnanca. Do tohto fondu však rovnakou sadzbou prispieva zamestnávateľ drevorubača aj sekretárky, ktorí majú zjavne iné riziká aj inú závažnosť potenciálnych úrazov. Poisťuje sa de facto zamestnávateľ pre prípad úrazu zamestnanca. Toto poistenie dlhodobo vykazuje obrovské prebytky, preto je s cieľom jeho zlacnenia a vyššej flexibility vhodné preniesť ho na súkromnú sféru.

Ak by neprešiel model úplnej dobrovoľnosti v dohode o krytí nákladov pracovných úrazov medzi zamestnancom a zamestnávateľom, mohlo by úrazové poistenie fungovať podobne ako povinné poistenie vozidiel s konkurenciou poisťovní. Tento model by mal principiálnu výhodu v tom, že zamestnávateľ by mal nákladovú motiváciu znižovať riziká pri práci, sadzba „bezpečných“ zamestnávateľov by bola podstatne nižšia ako tých, u ktorých často dochádza k úrazom.

Slovenským špecifikom je, že zatiaľ čo sekretárka zamestnaná vo firme musí byť v Sociálnej poisťovni povinne úrazovo poistená, stolárovi pracujúcemu na živnosť štát túto alternatívu neposkytuje, ani keby mal záujem. Možnosť úrazovo sa poistiť SZČO v Sociálnej poisťovni totiž zákon vylučuje.

Poistenie v nezamestnanosti

Systém poistenia v nezamestnanosti nie je poistením v pravom slova zmysle, keďže poistenci môžu mať priamy vplyv na vznik poistnej udalosti. Zásluhovosť v tomto prípade ide na úkor princípu solidarity, keď štát v praxi vypláca bývalým vysoko príjmovým zamestnancom dávky v nezamestnanosti vo vyššej výške, než sú príjmy pracujúcich, ktorí sa na tieto dávky svojimi odvodmi skladajú (to platí aj po znížení maximálnej dávky v minulom roku z viac ako 1 000 eur na 800 eur).

Štátne poistenie v nezamestnanosti by preto malo byť zrušené. Potrebu zdrojov v prípade straty zamestnania musí každý sám za seba riešiť tvorbou úspor, alebo súkromným poistením výpadku príjmov. V prípade neexistencie úspor chudobnejšej časti nezamestnaných existuje záchranná sieť vo forme štátnej sociálnej pomoci s dávkou v hmotnej núdzi.

Garančný fond

Z garančného poistenia sa vyplácajú neuspokojené nároky na mzdy zamestnancov, ktorých zamestnávateľ sa ocitol v platobnej neschopnosti, rovnako ako nevyplatené príspevky do II. piliera. Neexistuje však dôvod, pre ktorý by náhrada ušlej mzdy a príspevkov niektorým zamestnancom musela byť hádzaná na plecia všetkým zamestnávateľom (ktorí povinne platia odvody do fondu garančného poistenia), čím sa predražuje cena zamestnávania. Nie všetci zamestnávatelia sú rovnako rizikoví. Garančné poistenie (ako nástroj solidarity v sociálnom systéme) by preto malo byť nahradené financovaním ušlých príjmov zamestnancov priamo zo štátneho rozpočtu (resp. z daní).

Záver

Aj pri zachovaní základnej solidarity v sociálnom systéme existuje priestor na zrušenie, resp. zdobrovoľnenie niektorých častí sociálneho poistenia, a to najmä nemocenského, úrazového a poistenia v nezamestnanosti. Odvody na tieto poistenia dnes tvoria spolu 5,6 % hrubej mzdy priemerného zamestnanca. Jedná sa preto o zdroje, ktoré by mohli byť ponechané v peňaženkách zamestnancov namiesto toho, aby boli naďalej odoberané štátom výmenou za služby, o ktoré mnohí ani nemajú záujem.

Hoci by ich zrušením vzrástla diera Sociálnej poisťovne v dôchodkovom systéme (prebytky fondov sú používané na výplatu dôchodkov), prenesenie týchto nákladov na štátny rozpočet by zvýšilo tlak na pokračovanie reformy I. piliera. Navrhované zrušenie odvodov by zároveň vytvorilo priestor konkurencii vytvárať nové flexibilnejšie produkty, z ktorých by profitovali tak zamestnávatelia, ako aj zamestnanci.