Evolúcia ekonomiky alebo prečo sa socialisti mýlia
Prvou úlohou ekonómov je vysvetliť ľudom, že existuje vôbec niečo ako ekonomický problém. Ľudia sa väčšinou totižto zaoberajú skôr silnými citovými zážitkami každodenného života, kde sú neustále konfrontovaní s iným typom problémov, ktorý by sme mohli nazvať ako „inžiniersky“. To je problém typu ako postaviť práčku a následne ju servisovať. Ide však o fundamentálne rozdielny problém od toho ekonomického, ktorý vychádza z fungovania ekonomiky ako komplexného dynamického systému tvoreného miliónmi nezávisle a napriek tomu podmienene konajúcimi jednotlivcami.
Dokážeme síce formálne zapísať logiku riešenia ekonomického problému, keď sú všetky zdroje alokované a technológie využité tak, aby boli preferencie spotrebiteľov maximálne uspokojené - t.j. hraničné podmienky optimálnosti tak, ako ich nadefinovali neoklasickí ekonómovia – tento spôsob riešenia je však len iluzórny. Ekonómovia, ktorí si toto uvedomili, prišli s argumentmi, ktoré mali dokázať nemožnosť racionálno-inžinierskeho riadenia spoločnosti v podobe socializmu. Od vydania prvého prelomového článku z roku 1920 (Economic Calculation in the Socialist Commonwealth) ubehlo už skoro 100 rokov a títo ekonómovia za ten čas prišli s rôznymi výkladmi, ktoré kládli dôraz na rôzne aspekty ekonomického problému a jeho riešenia. Ak si však tieto jednotlivé príspevky pospájame, prídeme na to, že ide v skutočnosti o časti jednej väčšej a všeobecnejšej teórie - teórie kultúrnej evolúcie v oblasti koordinácie výrobných plánov.
Tri spoločné črty trhového procesu a evolúcie
Hneď medzi prvými bol ekonóm Ludwig von Mises, ktorý v spomínanom článku upozornil na chyby v predstavách ľudí, ktorí chceli plánovať hospodárstvo. Mises svoju kritiku socializmu postavil na nemožnosti peňažnej kalkulácie bez súkromného vlastníctva. Jednoducho tvrdil, že ak nie je prítomné v spoločnosti súkromné vlastníctvo, nemôže dochádzať k dobrovoľným výmenám, nevznikajú ceny a preto nie je možné kalkulovať zisk a stratu. Bez vedomosti o zisku a strate pri jednotlivých výrobných plánoch však nie je možné rozpoznať, či použité zdroje sú využívané efektívne, alebo by malo dôjsť k ich preskupeniu do alternatívnych výrobných plánov. Peňažný zisk a strata tak v jeho očiach znamenajú nástroj prevedenia všetkých podnikateľských nápadov a predstáv o výrobe na spoločného menovateľa „spoločenskej vhodnosti“ a následného odobratia vzácnych zdrojov tým nesprávnym predstavám o výrobnom procese.
Analogickú funkciu nájdeme aj v príbehu o evolúcii. Je ňou proces selekcie. Ak by nedochádzalo k selekcii, mali by živočíchy tendenciu rozmnožovať sa geometrickým rádom – obdobne ako rastú predstavy a preferencie ľudí o využití vzácnych zdrojov v čase (ktoré ekonómovia považujú za nekonečné). To čo selekcia robí, je, že nesprávne varianty génov/mémov vytláča z evolučnej hry von. Odoberá vzácne zdroje zle prispôsobeným a prenecháva ich tým, čo lepšie zapadajú do štruktúry požiadaviek diktovaných prostredím, do ktorého nakoniec patria aj samotné živočíchy. Spoločným menovateľom, na základe ktorého sa určuje víťaz a porazený, však už nie sú peniaze ale fitness. Inak povedané schopnosť posunúť svoje gény/mémy do ďalšej generácie. Vyššie predstavenú teóriu trhu tak môžeme chápať ako evolučný proces, kde výrobný plán je gén/mém, ktorý ak chce prežiť v kapitalizme (získať zdroje na svoju realizáciu) musí byť ziskový, t.j. musí poraziť ostatné plány v „spoločenskej vhodnosti“ meranej cez spoločného menovateľa peňažných cien.
Neskôr ďalší ekonómovia upozornili na iné výhody trhového mechanizmu a ich absenciu v centrálne plánovanom hospodárstve. Friedrich von Hayek hovorí o tzv. procese objavovania nových informácií a Israel Kirzner a Jesús Huerta de Soto o podnikateľoch, ktorí sú zodpovední za toto objavovanie. Trhový mechanizmus podľa nich prináša jedinečné možnosti inovácie a kreativity, ktoré v centrálne riadených systémoch spoločenského usporiadania absentujú. Podnikatelia sú tými, ktorí prinášajú nové nápady a spôsoby ako a čo vyrábať. Naopak v socializme je podnikateľské objavovanie inštitucionálne limitované neustále prítomným donútením, ktoré nahradilo decentralizovanú slobodu nakladania so svojimi vlastníckymi právami podľa vlastného uváženia.
Obdobný fenomén skúmajú aj odborníci na evolúciu. Je ňou mutácia. Mutácia je rovnako základnou požiadavkou fungovania evolúcie a je to práve mutácia, ktorá je zodpovedná za novinky a zmenu v procese vývoja organizmov. Bez mutácie by neexistovala variácia. Mutácia na úrovni génu je jediný moment v biologickej evolúcii, kedy dochádza v evolúcii k inovácii. Podnikateľ preto hrá v ekonomike úlohu akéhosi generátora mutácií, bez ktorého je nemožné zabezpečiť neustály prílev inovatívnosti v ekonomike.
Rozdiel medzi týmito dvoma mutáciami je, že mutácie v oblasti uspokojovania potrieb – teda podnikateľské nápady - nevznikajú úplné náhodne, narozdiel od tých genetických. Niektorí ľudia majú tendenciu systematicky objavovať lepšie nápady ako iní. Fungovania trhového mechanizmu túto skutočnosť reflektuje a presúva vzacné zdroje pod kontrolu tých, ktorí sa časom osvedčili pri alokačných rozhodnutiach. Inak povedané dosahovali pravidelný zisk. Naopak v socializme sú skôr pravidelne odmeňované mutácie, ktoré dobré fungujú v politických súbojoch o moc.
Tretím bodom, kde existuje prienik medzi ekonomickým interpretovaním fungovania trhu a evolučnými procesmi, je pamäť systému, inak povedané dedičnosť. Dedičnosťou v biologickej evolúcii rozumieme schopnosť organizmu alebo systému uchovávať súbor informácií a schopnosť odovzdávať tento súbor svojim potomkom v čase. Ak by totižto systém nedisponoval pamäťou, nemôže v ňom prebiehať evolúcia. V biologickej evolúcii sú nositeľmi dedičných vlastností a teda pamäti systému chromozómy. Tie sú nesú genetické informácie zakódované do molekuly DNA. Na druhej strane v ekonomickom systéme plnia túto funkciu pamäte a dedičnosti ceny vyjadrené v peniazoch. Cenová štruktúra je v ekonomike akousi kolektívnou pamäťou spoločnosti. Kolektívnou pamäťou spoločnosti, ktorá zachytáva rozloženie relatívnych hodnôt v spoločnosti a zároveň nesmierne dôležité odhady týkajúce sa ich budúceho vývoja. Cenová štruktúra tak zabezpečuje plynulý vývoj kultúrnej evolúcie v oblasti výrobných plánov a procesov. Pomáha zachytávať minulosť a minulé rozhodnutia a zároveň formuje budúcnosť. Na túto funkciu cenovej štruktúry ako kultúrnej DNA upozorňuje Juraj Karpiš v jeho knihe Zlé peniaze.
Spoločný pôvod a vzájomná inšpirácia
Pri čítaní ekonomickej biblie Bohatstvo národov od Adama Smitha, je ťažké si nevšimnúť jeho údiv a obdiv nad fungovaním spontánnych procesov trhovej ekonomiky. Tieto procesy pomáhajú presúvať vzácne zdroje tam, kde ich je najviacej treba, zabezpečujú, že každý robí to, v čom má komparatívnu výhodu a všetky ekonomické činnosti sú vzájomne prispôsobené „podkladovým dátam“ – dostupnosti zdrojov, preferencia ľudí a súčasným technológiám. Rovnaký údiv a obdiv však čitateľ nájde aj v texte Charlesa Darwina o Pôvode druhov, kde si všíma, ako je každý organizmus adaptovaný svojimi účelnými znakmi na jeho prostredie a celá príroda do seba takpovediac „zapadá“. Možno ide o náhodu, ale pravdepodobnejšie sa mi zdá, že toto rozčarovanie je výsledkom fungovania identických princípov. Dokonca existujú indície, že Darwin sa inšpiroval Smithovým pojednaním.
Ekonómovia obhajujúci trhovú ekonomiku tak v zásade len argumentujú za vytvorenie takého inštitucionálneho skeletu, ktorý umožní neustálu kultúrnu evolúciu v oblasti alokácie vzácnych zdrojov, t.j. v oblasti výroby. Dôležité je však dodať, že tento „sociálny darwinizmus“ trhovej ekonomiky neprebieha na úrovni ľudí, teda selekciou nie sú odstraňovaní konkrétni jednotlivci, ale skôr ich predstavy o využívaní vzácnych výrobných faktorov v procese výroby. Častá kritika zľava tak nechápe skutočný význam a fungovanie ekonomickej evolúcie oproti tej biologickej. Kým neschopnosť jedinca rozmnožiť sa penalizuje jeho gény vymretím, tak strata v ekonomickom systéme vyraďuje len jeho (neefektívnu) predstavu o výrobe.
Rovnako dôležité je upozorniť na to, kto je za túto selekciu stratou v kapitalizme zodpovedný. Sú to rozhodnutia spotrebiteľov, ktorí svojimi nákupmi, resp. zdržaním sa nákupu rozhodujú o tom, koho nápad (mutácia) prejde evolučným sitom kapitalizmu a koho nápad skonči na smetisku dejín. Tento tlak spotrebiteľského výberu nemôže riadiaco-inžiniersky orgán socializmu pociťovať a teda ani následne reflektovať. Selekcia v socializme prebieha doslova arbitrárne – na základe politického rozhodnutia. Politikom v socializme totižto chýbajú trhové ceny, prostredníctvom ktorých by mohli premietnuť jednotlivé predstavy o výrobe na spoločného menovateľa a realizovať len tie, ktoré najlepšie zapadnú do daných podmienok. Navyše socializmus ako spoločenské usporiadanie, taktiež negatívne ovplyvňuje samotný akt mutácie nápadov, čím brzdí inovačný proces ekonomiky. Presúva totižto mutácie z konkrétneho miesta a času na mikro úrovni, do riadiacich komisií, kde vznikajú mutácie len v pár vybraných hlavách plánovačov na makro úrovni.
Problém socializmu, resp. každého pokusu o centrálne plánovanie, je potom v tom, že bráni vo fungovaní kultúrnej evolúcie v oblasti výroby, ktorá tak následne nie je adaptovaná na preferencie spotrebiteľov, dostupné technológie a vzácne zdroje. Niečo podobné sa odohráva v tzv. „hre na telefón“. V tejto hre ľudia vytvoria reťaz a jeden druhému postupne šepkajú správu. Keďže pri šepkaní je správa každou replikáciou skresľovaná, dochádza ku kultúrnej evolúcii pôvodnej správy – objavujú sa jej rôzne mutácie ako nedokonalosti v procese replikácie. Avšak v tejto hre – rovnako ako v socializme – neexistuje efektívny selektívny mechanizmus, ktorý by pomohol odstrániť nesprávne mutácie. Výsledkom je, že konečná správa stratila svoj pôvodný zmysel. V socializme je výsledkom výrobná štruktúra ekonomiky, ktorá neodráža reálne podmienky.