Kratší pracovný čas nezníži nezamestnanosť

Čas od času sa objavujú návrhy skrátiť zákonom stanovený pracovný čas a znížiť tak nezamestnanosť.

Môže to vyzerať logicky – ak zo 40 hodín týždenne spravím 35, môžem na každých sedem pracovníkov zamestnanať ôsmeho. Toto je však jeden z momentov, kedy metóda sedliackeho rozumu na analýzu nepostačuje. Úvaha totiž vychádza z  mylných predpokladov.

Vychádza totiž z „práce“ ako nejakej homogénnej, ľahko deliteľnej komodity. Niečo ako nafta, liter k litru a presne viem, koľko kilometrov traktor prejde. S prácou je to však iné. Každý prácechtivý človek ponúka na trhu práce unikátnu službu. Tá je tvorená jeho fyzickými aj psychickými schopnosťami, jeho geografickou lokáciou, či životopisom. Čím zložitejšia práca, tým unikátnejšie požiadavky.

Naviac je tu druhý faktor – fixné náklady zamestnávania. Každého zamestnanca musíte prihlásiť do poisťovní, starať sa mu o dane a odvody, riešiť s ním BOZP, pracovnú zdravotnú službu, zaškolenie a podobne. Preto je jeden človek pracujúci 40 hodín vždy lacnejší ako dvaja pracujúci po 20 hodín.

Veľmi peknú demonštráciu týchto princípov nájdeme vo Francúzsku. Tam premiér Lionel Jospin v roku 1998 zaviedol 35 hodinový pracovný týždeň práve s cieľom znížiť nezamestnanosť. Výsledok sa nedostavil. Nezamestnanosť ostala, pretože zamestnanci naďalej pracovali zhruba 40 hodín týždenne, len sa s nimi zamestnávatelia museli dohodnúť.

Napríklad energetická firma EDF v minulosti uzavrela dohodu s časťou svojich zamestnancov – 30 000 bielogoliernikmi– že budú robiť 39.5 hodín týždenne a k 27 štandardným dňom za to dostanú ďalších 23 dní dovolenky. Dokopy je to okrúhlych 10 týždňov ročne, aby si oddýchli od vykorisťovania otrockým kapitalizmom, čo je možné vo firme s garantovaným trhovým postavením a vlastníctvom štátu (85%). Priemerne Francúzi odpracujú o 3 týždne ročne menej ako Slováci.

 
Aj to však firme spôsobuje problémy s organizáciou práce. Preto sa vládou kontrolovaná firma najnovšie rozhodla, že dovolenku navyše skúsi od zamestnancov odkúpiť. Navrhuje, že ak sa vzdajú 23 dní, vyplatí im kompenzáciu 10 000 eur. Manažéri naviac dostanú bonus k platu vo výške 4-6%. Odborom sa to nepáči. Kompenzácia by podľa nich mala byť 80 000 eur. A teraz si to porovnajte napríklad s USA, kde zákon stanovuje presne 0 dní platenej dovolenky.

Znamená to, že by sa nemalo dovolenkovať? To sa dá asi sotva predstaviť, a nevedia si to predstaviť ani Američania, ktorých v hlučných skupinkách stretávame na plážach okolo sveta. No ekonomicky efektívnejšie sú slobodné dohody medzi jednotlivými zamestnávateľmi a zamestnancami/odbormi. Dovolenka, ani tá vo Francúzsku, nie je žiaden darček. Každý zamestnanec má o ňu poníženú mzdu, keďže vstupuje do podnikateľovej kalkulácie nákladov a výnosov. A práve šikovných podnikateľov potrebujú zamestnanci kvôli dovolenke ako soľ.

Na konci dňa, ľudia v bohatších štátoch s efektívnymi ekonomikami si aj tak môžu dovoliť „kúpiť“ viac osobného voľna.