Sny a mýty o vojenskej neutralite

Magazín Trend sa zaoberal otázkami obrany a odvolal sa na štúdiu INESS, ktorá bilancovala dopady zavedenia vojenskej neutrality. 26.7.2018.

Európania žijú v raji, ale nemali by sa snažiť fungovať podľa rajských pravidiel, hovorí historik Robert Kagan v knihe O raji a moci. Vo svete reálpolitiky totiž nie je miesto pre anjelov. Štáty, ktoré nie sú vojenskými mocnosťami, sa dokážu efektívne chrániť pred vojenským útokom len dvoma vecami – vhodnou geografiou alebo funkčnými zmluvnými zväzkami. Ešte aj na bezpečnostný dáždnik členstva v obrannej aliancii sa dá spoľahnúť v zásade len od konca druhej svetovej vojny. História dokazuje, že vojenská neutralita nie je zárukou bezpečnosti, a ak funguje, tak len preto, že vyhovuje mocnostiam. S tým súvisí aj fakt, že všeobecne rozšírená predstava o tom, že neutrálne štáty vynakladajú na svoju obranu viac ako ostatní, celkom neplatí.

Ilúzia mierumilovnosti

Podľa prieskumu agentúry Focus pre organizáciu Globsec z roku 2016 si 47 percent oslovených slovenských respondentov myslí, že neutralita by bola pre Slovensko lepšou voľbou ako členstvo v NATO. V najnovšom prieskume Globsecu z tohto roka síce otázka na neutralitu vypadla, ale odpovede na ďalšie otázky ukazujú, že trend sa nemení. Dôkazom je aj výrazná neschopnosť vybrať si, či krajina hodnotovo patrí na Západ alebo na Východ. Väčšina Slovákov (56 percent) sa vidí niekde uprostred. Tieto názory sa snažia využiť niektoré nacionalistické, až otvorene radikálne sily, ktoré zastávajú vystúpenie Slovenska z aliancie. Z ich politiky je však zrejmé, že dôvodom nie je pacifistický odpor k zbraniam, ale animozita voči Západu (špeciálne USA) a mentálny príklon k ruskému videniu sveta. Víziu neutrality kedysi oficiálne presadzovala SNS, neskôr od nej ustúpila, ale zahraničnopolitické zmätenie jej predsedu je zrejmé. Zosnulý poslanec za národniarov Sergej Chelemendik v roku 2014 podpísal aj petíciu za uskutočnenie referenda o vystúpení z NATO. Dnes sa tejto myšlienky stále ešte drží Kotlebova ĽSNS.

Neutralita a židovské zlato

Priaznivci slovenskej neutrality občas snívajú o vytvorení pásu neutrálnych krajín Švajčiarsko, Rakúsko, Slovensko, Ukrajina. Zabúdajú pritom, že získanie efektívneho statusu neutrality nie je možné len parlamentným vyhlásením. Často nestačia ani medzinárodné dohody, čo dokazujú napríklad dejiny Belgicka a Luxemburska. Obe krajiny mali mocnosťami garantovanú neutralitu od 19. storočia. Napriek tomu zažili nemeckú okupáciu v prvej i druhej svetovej vojne. Dôvodom bola geopolitika. Práve cez belgické a luxemburské územia totiž nemecké vojská mohli najjednoduchšie zaútočiť na Francúzsko. Po druhej svetovej vojne to už s neutralitou radšej neskúšali a stali sa zakladajúcimi členmi NATO. Rakúsku bola vojenská neutralita „nanútená“ ako podmienka Sovietskeho zväzu po druhej svetovej vojne, ktorú zvyšné víťazné mocnosti zmluvne akceptovali. Najzaujímavejší koncept má Švajčiarsko. Korene jeho neutrality siahajú až do roku 1648 k Vestfálskemu mieru a mocnosti mu tento status uznali aj zmluvne na Viedenskom kongrese v roku 1815. Aj tak sa však fašistické Nemecko pripravovalo na ovládnutie alpskej krajiny. Existujú rôzne vysvetlenia toho, čo Hitlera napokon odradilo. Neutralita Švajčiarska to však rozhodne nebola. V prvom rade sa spomína opäť geografia – alpský terén je mimoriadne náročný na vedenie ofenzívy a domácim jednotkám stačí vyhodiť do vzduchu pár mostov a tunelov, aby postup nepriateľa zastavili. Švajčiari tiež mali vynikajúco vybudovanú obranu. Dôležitú úlohu však zohralo aj židovské zlato. Nemci životne potrebovali nakupovať v zahraničí zbrane a suroviny, ale s nemeckou markou to nešlo. Preto potrebovali obchodovať so zlatom, ktoré ulúpili židovským obetiam, ako aj z trezorov centrálnych bánk okupovaných krajín. Švajčiarska banka im umožnila zriadiť v Berne pobočku Reichsbanky, odkiaľ Nemci posielali zlato najmä do Portugalska, Rumunska a Švédska. Švajčiarsky historik Werner Rings neskôr dokázal, že Reichsbank takto cez neutrálne Švajčiarsko „preprala“ zlato v hodnote takmer dvoch miliárd frankov. Do nemorálneho biznisu bola aktívne zapojená aj švajčiarska Banka pre medzinárodné dohody (BIS).

Prekliatie nížiny

Ukrajina má z dejinného hľadiska skrátka smolu. Zemepisne je odsúdená byť v silnej záujmovej sfére Moskvy, ako to trefne opísal Tim Marshall v knihe V zajatí geografie: „Možno sa Vladimir Putin každý večer modlí a pýta sa Boha: ‚Prečo si nestvoril na Ukrajine nejaké hory?‘ Lebo keby Boh na Ukrajine stvoril nejaké hory, potom by rozľahlé pláne Východoeurópskej nížiny neboli takým lákadlom na opakované útoky proti Rusku. V tomto zmysle Putin nemá na výber – musí sa aspoň pokúsiť o kontrolu nížiny zo západu.“ A tak ani Ukrajinci nemajú veľmi na výber. Hoci v roku 2010 prijali zákon o neutralite, nič im to nepomohlo a o štyri roky neskôr prišla ruská anexia Krymu a boje na východe územia, čím sa krajina dostala prakticky do vojny. Ukrajinskí zákonodarcovia pochopili, že Moskvu ich neutralita vôbec nezaujíma, príslušný zákon zrušili a oznámili odhodlanie integrovať sa do euro-atlantických štruktúr.

Koľko to stojí

Vo všeobecnosti vládne predstava, že neutrálne štáty vynakladajú na svoju obranu oveľa viac ako členovia obranných aliancií. Má to svoju logiku, keďže solitérni hráči sa nemôžu spoliehať na zdieľanie nákladov na spoločnú obranu so spojencami. Desaťročné členstvo v NATO by malo byť pre krajinu až o tri miliardy dolárov lacnejšie ako vojenská neutralita spojená s nutnosťou budovať armádne kapacity samostatne. Vyplýva to z analýzy chorvátskeho ministerstva obrany, na ktorú sa odvoláva Jan Litavski zo srbského Centra euroatlantických štúdií CEAS. Skutočnosť je však zložitejšia a dnešné neutrálne štáty v Európe podľa údajov Eurostatu z roku 2016 vynakladajú na obranu menej ako členovia NATO. Obranné náklady Švédska i Fínska sú len o niečo viac ako jedno percento ich HDP, čo je zhruba úroveň Slovenska. V prípade Švajčiarska je to len 0,8 percenta. Rakúsko a Malta uvádzajú hodnotu len o málo viac ako pol percenta a úplne na chvoste európskeho rebríčka výdavkov na armádu je Írsko s 0,3 percenta HDP. Najviac na svoju bezpečnosť míňajú v rámci krajín EÚ a EFTA členské štáty NATO Estónsko, Grécko a Spojené kráľovstvo, ktoré prekračujú hranicu dvoch percent HDP. Riaditeľ Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku Jaroslav Naď si myslí, že takéto porovnanie nie je úplné. „Tieto výdavky vypovedajú len o rozpočtoch rezortov obrany. Ale napríklad Švajčiarsko sa silne spolieha aj na koncept domobrany, kde má každý muž doma zbraň. Podobne fungujú aj Fíni a Švédi.“ J. Naď dodáva, že skutočne neutrálnym je aj tak len Švajčiarsko, pretože zvyšné krajiny sa ako členovia EÚ podieľajú na systéme spoločnej európskej obrannej spolupráce PESCO (okrem Malty) a aj Lisabonská zmluva obsahuje článok 42.7, ktorý je kolektívnym záväzkom pomôcť inému členskému štátu v prípade ozbrojeného útoku. Slovenská neutralita tak v tejto chvíli zostáva len súčasťou programu radikálnych síl. Aj keby sa kotlebovcom podarilo vyzbierať potrebný počet podpisov na vypísanie referenda o vystúpení z NATO, zrejme by neuspeli. Podľa Globsec Trends 2018 by za takúto možnosť hlasovala tretina slovenských voličov. No nie je to málo, ešte pred rokom to bola len pätina.

Koľko by stála slovenská neutralita?

Odchod Slovenska z NATO a vyhlásenie neutrality presadzuje Kotlebova ĽSNS. Analytici inštitútu INESS sa minulý rok detailne pozreli na to, aký by to malo dosah na slovenské verejné financie. Po konzultácii so Slovenským inštitútom pre bezpečnostnú politiku došli k záveru, že náklady na vojakov, ich mzdy a prevádzkové náklady by museli stúpnuť minimálne dvojnásobne, aby sa Slovensko priblížilo k počtu vojakov z obdobia tesne po roku 1993. To predstavuje celkové výdavky 688,30 mil. € ročne. Krajina by nevyhnutne musela vyčleniť peniaze aj na rozsiahle investičné náklady. Len na splnenie dnešných požiadaviek NATO je potrebné vynaložiť 3,5 mld. €, čo INESS označuje za investičný dlh. „Ak by sme chceli neutralitu a vlastnú armádu, bolo by potrebných minimálne ďalších 3,5 mld. € na nákup dodatočnej techniky,“ uzatvára analýza inštitútu.

Eva Mihočková, Trend, 26.07.2018