Prečo potrebujeme viac adresnosti v sociálnom systéme

Sociálne systémy museli počas pandémie reagovať na zmenenú situáciu občanov. Radovan Ďurana reagoval na otázky novinárky, ktoré sa dotýkajú nielen dávok, ale aj filozofie sociálneho systému a jeho vnútorných nedostatkov.

Časť odpovedí bola uverejnená v článku Pravdy. Za INESS odpovedá Radovan Ďurana

EF, Pravda: Považujete systém sociálnej podpory na Slovensku za fungujúci?

RD: Sociálny systém dnes zabezpečuje redistribúciu zdrojov pre väčšinu  populácie krajiny. Dôchodcom poskytuje viac ako 80% ich príjmov a garantuje im v podstate bezplatné zdravotníctvo. Podobne nezamestnaným, a aj zdravotne ťažko postihnutí majú k dispozícii rôzne druhy podpôr. Systém, ktorý presúva 10 mld. eur medzi ľuďmi, spravujú ho desiatky tisíc úradníkov, musíme označiť ako "fungujúci". Problém však nastane hneď v momente, keď si položíme otázku efektívnosti.  V zásade je sociálny systém navrhnutý tak, aby dával nejakú podporu každému, ale plošná podpora je v súčte veľmi drahá. Preto je veľa poberateľov nespokojných. Sociálny systém by mal byť podstatne viac adresný, čo sa veľmi nedá dosahovať, ak je riadený centrálne, ako na Slovensku. Mal by podporovať ľudí, ktorí sú skutočne v núdzi, skutočne odkázaní a skutočne sa nemohli zabezpečiť, či poistiť. Príkladom je prídavok na dieťa, ktorý financuje zo svojich daní široká stredná trieda a zároveň ho aj, ponížený o náklady na  byrokraciu, poberá. Slovenský sociálny systém by mal viac hľadieť na príjmové a majetkové pomery občanov, dnes sa paradoxne testujú dávky len pre tých najviac odkázaných  (DHN a ŤZP, prípadne niekedy sociálne služby).  Sociálny systém by mal reagovať na situácie odkázanosti, bohužiaľ dnes na príkladoch materksej, či  otcovskej vidíme opak. Zvyšovanie dávok, či uľahčovania čerpania z titulu nároku, nie potreby.

EF, Pravda: Očakávate, že sa situácia po skončení pandémie ešte zhorší?

RD: Sociálny systém pochopiteľne nemôže byť univerzálne nastavený tak, aby obstál aj v časoch pandémie. Preto je normálne, že dočasne dochádza k úpravám dávok, aj keď často bez dostatočného zamyslenia. Vidíme to na rastúcom objeme úspor domácností. Avšak, vzhľadom na obrovský deficit, a prudko zvýšený dlh, sa budú ťažšie hľadať zdroje na nové sociálne výdavky. Optimista by povedal, že nastane ideálny čas na revíziu sociálnych výdavkov a zvyšovanie efektivity. Pesimista by povedal, na príklade novej tehotenskej dávaky, že slovenským politikom nerobí deficit žiadne starosti.

EF, Pravda: Mnohí sa cez schémy podpory neustále prepadajú, hlavne ženy, mladí, marginalizované skupiny a samostatne zárobkovo činné osoby. Prečo je tomu tak? Ide o zle nastavený systém?

RD: Vidím dva základné problémy. Na jednej strane je to univerzálne riadený sociálny systém, ktorý obrazne "sňal" bremeno zodpovednosti z občanov. Zaplatenie vysokých odvodov výrazne obmedzilo ochotu občanov podporovať lokálne organizácie, ktorí tieto skupiny dokážu efektívne a rýchlo podporovať. Úradníkovi na ministerstve sa najlepšie riadia dávky, ktoré sú jednoduché, majú jasné pravidlá, a ideálne majú na ne nárok všetci. Slobodné matky, mladí ľudia, marginalizované komunity sú presne skupiny, kde je potrebný skôr individuálny prístup a bližšie poznanie situácie. To centrálne riadený systém nedokáže. Zmena by mohla nastať ak by sme dotiahli decentralizáciu aj v tomto smere, a zodpovednosť vrátili k ľuďom a ich komunitám. SZČO sú osobitný príbeh. Daňový systém im poskytuje zvýhodnenie, za ktoré "platia" nižšími nárokmi zo sociálneho systému. Má vyššiu  mieru slobody, neobmedzuje ho zákonník práce. To na druhej strane komplikuje rozlišovanie dobrovoľnej neaktivity od skutočných obmedzení. Pokiaľ sa človek stáva živnostníkom dobrovoľne, dáva tým najavo preferenciu osobnej slobody, pred nižším príjmom z vyššími istotami. Zodpovednosti za svoj osud. Bohužiaľ, v EÚ sledujeme tlaky, aby sa možnosť slobodného rozhodnutia živnostníka výrazne zredukovala.

EF, Pravda: Prehĺbili sa aj regionálne rozdiely. Ako sa podľa Vás bude situácii vyvíjať v tomto smere?

RD: Regionálne rozdiely sú prirodzený prejav rozdielnych ekonomických možností. Mestá umožňujú vyššiu mieru špecializácie, kvalitnejšie služby, priťahujú kapitál. Na Slovensku je miera urbanizácie stále nízka. Snaha o umelé vyrovnávanie regionálnych rozdielov, napríklad zvyšovaním minimálnej mzdy, má obyčajne opačný účinok. Neumožní zaostávajúcim regiónom profitovať z nižšej cenovej úrovne. Uvidíme, aký bude mať efekt pandémia na regióny. Výrazný nárast možnosti domácej práce by mohol regiónom pomôcť priniesť kúpnu silu.