Nestrašme súkromnými školami, berme ich ako príležitosť

To, že vieme pomôcť nejakej skupine detí dostať sa ku kvalitnejšiemu vzdelaniu, by nemalo byť dôvodom na kritiku len preto, že iné deti túto možnosť nemajú.

Pán Rehúš vydal v Denníku N text, kde opisuje riziká, ktoré môžu súkromné školy predstavovať pre chudobné deti na Slovensku. Konkrétne píše, že „viaceré výskumy však poukazujú na to, že namiesto skvalitňovania všetkých škôl môže neregulované zakladanie súkromných škôl prehlbovať nerovnosti vo vzdelávaní“. V tomto komentári vám zasa predstavím iné výskumy, ktoré ukazujú, že neregulované zakladanie súkromných škôl môže zlepšovať výsledky aj tých detí, ktoré ostanú navštevovať verejné školy, a tak súkromné alternatívy pomáhajú znižovať nerovnosti a plošne zlepšovať kvalitu vzdelávania.

Veľká téma je to napríklad v USA, kde sú tými alternatívami tzv. charterové školy – slobodné, z verejných financií platené školy. O ich vplyve na verejné školy vyšli v roku 2019 dve zaujímavé štúdie. Výsledky prvej hovoria o tom, že čím väčší podiel mali charterové školy v danej oblasti, tým viac sa zlepšili výsledky žiakov aj z ostatných škôl. A to platí predovšetkým o deťoch z černošských a hispánskych rodín v rámci celých USA. Druhá štúdia bola zameraná lokálnejšie a pozrela sa na vzdelávanie v Severnej Karolíne, kde v roku 2011 odstránili obmedzenie maximálneho počtu charterových škôl. V oblastiach, kde sa následne otvorili nové školy, zlepšili sa výsledky aj tých žiakov, ktorí ostali na pôvodných školách. Tieto závery nie sú žiadnou výnimkou a viaceré prehľadové štúdie hovoria o mierne pozitívnych alebo prinajhoršom o neutrálnych vplyvoch charterových škôl.

Ono to je v skutočnosti presne naopak, ako píše pán Rehúš. Nemali by sme zbrojiť proti súkromným školám, lebo chudobnejšie deti ostávajú vo verejných. Ale mali by sme aktívne podporovať súkromné školy aj pre chudobné deti. Dôvod je ten, že neverejné školy sa ukazujú byť výborný a fungujúci nástroj na vzdelávanie detí, ktoré sa narodia v generačnej chudobe. Tu už je konsenzus o výrazných pozitívnych dopadoch silnejší. Charterové školy v USA navštevujú predovšetkým chudobnejšie deti z rôznych minorít, ktoré žijú vo vylúčených getách. A práve týmto deťom dokážu charterové školy výrazne pomáhať oproti tradičným verejným školám. Nehovoriac o celosvetovom výskume z rozvojového sveta, kde súkromné, nízkonákladové školy, financované samotnými rodičmi, zabezpečujú tým najchudobnejším deťom na planéte kvalitné vzdelanie.

Pán Rehúš ďalej pokračuje tvrdením, že „vyššia kvalita vzdelávania či inovatívne prístupy, ktoré si môžu súkromné školy vďaka dodatočným finančným zdrojom dovoliť, sa tak neprenášajú do celého vzdelávacieho systému, ale stávajú sa menej prístupnými pre deti a mladých ľudí z chudobnejšieho prostredia.“

Toto tvrdenie má dva problémy – jeden empirický a druhý teoretický. Po prvé, pán Rehúš neukázal žiadne dáta ani štúdie, ktoré by naznačovali, že sa niečo takéto deje na Slovensku. Po druhé, keby aj bola pravda, že na Slovensku sa inovatívnejšie postupy neprenášajú zo súkromných škôl do verejných, tak z toho vôbec nevyplýva záver, že „sa stávajú menej prístupné pre deti z chudobnejšieho prostredia“. To, že deti zo súkromných škôl majú prístup k N+1 inováciám neznamená, že tie chudobné z toho dôvodu majú prístup k N-1 inováciám. Inými slovami, inovatívnosť vzdelávania nie je hra s nulovým súčtom. Teda to, že vieme pomôcť nejakej skupine detí dostať sa ku kvalitnejšiemu vzdelaniu, by nemalo byť dôvodom na kritiku len preto, že iné deti túto možnosť nemajú. Tvrdiť opak je socialistické myslenie na úrovni, že keď mne zomrie koza, tak by mala aj susedovi.

Hlavnou štatistikou, ktorou podopiera svoje varovania pred možnými negatívnymi dopadmi súkromných škôl na Slovensku, je zistenie, že „zatiaľ čo na štátnych základných školách je 7,2 % takýchto (chudobných) detí, na súkromných len 1,8 %… Je teda zrejmé, že do súkromných základných škôl chodí štvornásobne menej chudobných detí ako do štátnych.“ Toto predstavuje podľa Rehúša problém, lebo súkromné školy vyťahujú z verejných škôl predovšetkým deti z lepšie situovaných domácností a zvyšné – tie chudobnejšie – ostanú na verejných školách. A to je problém, lebo to kladie vyššie nároky na učiteľov, „ktorí nemusia byť pripravení učiť v triedach s vysokým zastúpením detí so špeciálnymi vzdelávacími potrebami.“

Problém tohto tvrdenia je, že vyššie opísané štatistiky nutne neimplikujú, že sa toto deje na Slovensku. Ten veľký rozdiel v podiele chudobných detí na súkromných školách môže byť do značnej miery vysvetliteľný napríklad tým, že súkromné školy častejšie vznikajú v bohatších regiónoch, okresoch a mestách, kde je nižšia koncentrácia chudobných detí. A, naopak, súkromné školy chýbajú v chudobných obciach, kde je relatívne vysoký podiel chudobných detí. Agregátny priemer za celú SR alebo jednotlivé kraje potom vytvára falošný dojem.

Ďalej pán Rehúš svoje tvrdenia spájajúce súkromné školy s nerovnosťou vo vzdelávaní podopiera medzinárodnými štatistikami, podľa ktorých „medzi krajinami s nižším zastúpením žiakov a žiačok v súkromných školách sú aj krajiny s vysoko inkluzívnymi vzdelávacími systémami, ako je Fínsko (4,1 %) či Estónsko (3,9 %).“ Áno, ale zabudol dodať, že medzi krajinami s najnižším zastúpením žiakov v súkromných školách sú krajiny ako Rusko, Bielorusko, Azerbajdžan, Moldavsko, Kosovo a Ukrajina.

V článku pána Rehúša sa nachádzaj aj minimálne jedno faktické zavádzanie. Tvrdí, že súkromné školy na Slovensku navštevujú bohatšie deti, ktoré tak či tak dosahujú lepšie vzdelávacie výsledky aj v štátnych školách „keďže majú od rodičov zvyčajne väčšiu podporu vo vzdelávaní.“ Nie, výskum v behaviorálnej genetike už dlhé dekády konsenzuálne ukazuje, že faktorom s najväčším vplyvom na vzdelávacie výsledky detí nie je výchova rodičov, ale ich zdedené predispozície.

Z vyššie opísaných dôvodov si myslím, že pán Rehúš neopodstatnene navodzuje atmosféru, že existuje nejaký rozpor medzi rozširovaním súkromného školstva na Slovensku a kvalitným vzdelávaním pre chudobné deti. A pritom množstvo zahraničných štúdií ukazuje, ako prítomnosť súkromných škôl môže pomôcť aj verejným školám a chudobnejším žiakom v nich. Alebo je ich prítomnosť minimálne neutrálna. A zároveň ten najlepší spôsob, ako pomôcť deťom zacykleným v generačnej chudobe, sa v zahraničí ukazujú byť práve súkromné školy, ktoré vznikli s cieľom dostať deti z nekvalitných verejných škôl a poskytnúť im kvalitné vzdelanie. Teda na Slovensku potrebujeme viac alternatív, viac súkromných škôl, ktoré pomôžu všetkým deťom. Hlavne v situácii, keď u nás navštevuje súkromné základné školy 2,6 % detí.

Denník N, 17.2.2022