Má byť škola inkubátorom alebo simulátorom?

Článok Aká je úloha škôl v spoločnosti? splnil svoju úlohu a rozprúdil debatu. V reakciách zaznelo niekoľko argumentov, ale aj nepochopení, na ktoré sa sluší reagovať.

Celá diskusia by sa dala zarámcovať do dvoch predstáv o úlohe škôl, ktoré Vladimír Burjan, odborník na vzdelávanie, raz výstižne pomenoval ako: simulátor vs. inkubátor.

Škola ako simulátor vychádza z predstavy, že vzdelávanie má byť akousi prípravou na to, čo sa deje vonku mimo školy a má obsahovať čo najviac praktického vzdelania použiteľného v reálnom svete.

Naopak škola ako inkubátor znamená, že škola by mala byť bezpečné miesto, ktoré izoluje dieťa od toho, čo sa deje vonku a vytvára preň priestor, kde si môže dopriať čas rozvíjať svoje zručnosti a nezaoberať sa praktickými problémami.

Pointou môjho článku malo byť to, že vyššie vzdelávanie by sa malo skôr podobať na simulátor. A prvý a druhý stupeň vzdelávania na základných školách skôr na inkubátor. Jedna reakcia na môj článok toto nepochopila. A druhá to rozporovala.

Nepochopenie

Pavel Sibyla vo svojom blogu vykresľuje klasickú situáciu na školách, keď sa žiaci pýtajú svojho učiteľa, na čo im toto a ono učivo bude v živote. A obhajuje nepraktické vzdelávanie metaforou z futbalového tréningu, ktorý sa nutne nepodobá na hranie futbalu. S tým súhlasím a zároveň pripomínam, že v pôvodnom článku som v úvode zdôrazňoval, že idem riešiť vyššie, odborné vzdelávanie. Na prvom a druhom stupni naozaj nevidím dôvod na kariérne vzdelávanie.

Dokonca si myslím, že naše dnešné základné školy sú príliš simulačné a málo inkubačné. Zo základných škôl máme akési simulátory „vzdelávacích fabrík“, kde je presne nalinkovaný „výrobný proces“ – žiak dokáže rozobrať vetnú skladbu a vymenovať dôležité podniky v Hornonitrianskej kotline – a následne je manažmentom odmeňovaný v podobe dobrých známok alebo karhaný v podobe zlých známok.

Viem si predstaviť aj oveľa viac inkubačné prostredie, kde dieťa nebude kolieskom v mašinérii

vzdelávacích plánov, ale bude mať priestor sa komplexne venovať tomu, čo ho zaujíma, bez ohľadu na to, čo zaujíma Štátny pedagogický ústav a budovať si rozhľad. A spätná väzba nebude vo forme

arabských čísel, ale napríklad vo forme motivačného rozhovoru s učiteľom, či úspešného dokončenia spoločného projektu s kamarátmi.

Rozpor

Presne opačne vnímam reakciu Martina Makaru. Ten by chcel aplikovať princípy inkubátora aj na vyššie vzdelávanie a odizolovať svet prípravy dospelých ľudí na kariéru od reálneho sveta. Najlepšie je to vidieť v jeho predstave, že by sme sa nemali snažiť o „Ekonomicky realistické riešenie: vzdelávanie sa musí väčšmi prispôsobovať ekonomike.“ Ale naopak o „Humanisticky vizionárske riešenie: ekonomika sa musí väčšmi prispôsobovať človeku, jeho záujmom, ašpiráciám a dispozíciám.“

Takéto riešenie však nie je ani tak vizionárske ako silno utopické. Je to moderná verzia vízia sveta, kde sa moria zmenia na malinovku a ľudom budú lietať pečené holuby priamo do úst. Neexistuje realita, kde si každý rok nájdu prácu vo svojom odbore tisíce politológov, sociológov, pedagógov, filozofov a právnikov, a zároveň neskolabujú hospodárstvo a verejné financie. Môžeme o tom písať referáty na filozofických katedrách, ale s realitou to nemá nič spoločné. Jednoducho zatvárať dospelých ľudí do vzdelávacích inkubátorov, kde päť rokov žijú v bubline odrezaní od reálneho sveta za peniaze druhých (!) je zlé vyššie vzdelávanie. V istom momente sa musíme rozhodnúť, kde končí verejné školstvo platené z daní a začínajú koníčky. Aj návšteva posilňovne alebo jogy rozvíja telo a ducha a neplatíme ju z daní.

Našou víziou by mal byť skôr systém, ktorý nechrlí každý rok tisícky absolventov, ktorí po vzdelaní ostanú sklamaní a s pocitom nenaplnenia svojich ambícií sa sťažujú na zlý vzdelávací systém. Samozrejme, aj v tomto systéme by mali ľudia študovať a robiť, čo ich baví, ale nikto by im nemal sľubovať vzdušné zámky. Príkladom takéhoto systému je napríklad dohoda o zdieľanom príjme, kde študenti financujú svoje vyššie vzdelávanie predajom podielu na svojej budúcej mzde. Takto musia ísť školy s kožou na trh.

Ich budúcnosť je silno zviazaná s budúcnosťou ich absolventov. Už si nemôžu dovoliť päť rokov premrhať čas svojich pedagógov a študentov zbytočnými cvičeniami, ktoré síce poskytujú príjemné rozširovanie obzorov, ale k praktickým výsledkom nevedú. Musia robiť všetko preto, aby zabezpečili svojim absolventom kvalitnú kariéru. Jednoducho musia vytvoriť realistický simulátor, ktorý pripraví absolventov na reálny svet.

Denník N, 14.4.2021.