Estónska daň by sa teraz hodila

Vlády budú v najbližších týždňoch a mesiacoch čeliť dileme. Na jednej strane dramaticky rastú ceny energií. Rok 2021 bol len slabou rozcvičkou. No zároveň je tento rast cien príjemnou správou pre spoločnosti, ktoré buď majú nízke prevádzkové náklady (jadro, OZE), alebo si dlhodobými kontraktmi dopredu zabezpečili rozumnú cenu vstupov.

Inštinktívnym nutkaním politikov bude tieto zisky formou nejakej špeciálnej dane či schémy zhabať a zadotovať z nich ceny energií. Nakoniec, príklad takejto dobrovoľne-nasilu dohody sme videli pred pár dňami aj na Slovensku v prípade Slovenských elektrární. O pár dní neskôr samotná Európska komisia takéto dane sama navrhla.

S takýmto prístupom sú spojené tri zásadné problémy. Po prvé, vzniknú rôzne regulované a dotované ceny pre rôzne vybrané skupiny, čím sa totálne zabije stále ešte mladý trh s dodávkami energií. Mnohí (vrátane nejedného ekonóma) pozerajú na trh s energiami cez 50-ročné okuliare. Energie rovná sa monopol rovná sa regulovaná cena cez monopolistu, žiadna súťaž. Lenže nežijeme v roku 1972, dnes sa stiera rozdiel medzi spotrebiteľom a výrobcom, pribúdajú smart grids, lokálna výroba a lokálna úschova energie. Produktová súťaž je pre rozvoj takého košatého trhu nevyhnutná.

Po druhé, daňovo-dotačné hókusy oslabia signály z trhu a motiváciu znižovať spotrebu a hľadať alternatívy. Prečo by sa mali dôchodcovia z veľkých prázdnych domov sťahovať, keď budú mať zadotovanú elektrinu?

Predpokladám, že tieto prvé dva argumenty neprehlušia lamentovanie nad cenami energií, ktoré sa na politikov spustí. A oni sa podvolia. Skúsim aspoň tretí argument. Ak politici energetickým spoločnostiam okamžite vypijú všetku smotanu, ktorá sa im v hrnci zjaví, aká bude ich motivácia investovať? EÚ vymyslela Green Deal, ktorý znamená totálnu transformáciu energetiky. Putin sa rozhodol, že nám s tou transformáciou „pomôže“. V tomto momente je jasné, že už niet cesty späť. V nasledujúcich rokoch budú nutné gigantické investície do energetiky. Ak sa nebudú robiť na úrovni firiem, ale na úrovni politikov a ich plánovacích kancelárií, dopadne to tragicky. S tým máme bohatú historickú, aj čerstvú skúsenosť (pozdravujem Nemecko).

Ako môže politik donútiť energetické firmy maximálne reinvestovať zisky bez toho, aby im ich zdanil? Odpoveďou je „estónska daň“. Model zdaňovania korporátných ziskov zavedený pred 22 rokmi v Estónsku, odvtedy rozšírený aj do Lotyšska, či Gruzínska. Koketujú  s ním aj v Litve a krátka diskusia prebehla pred pár rokmi dokonca ja u nás. Skromne dodám, že v INESS sme ku nej dopomohli.

Pointa estónskej dane je jednoduchá. Zisk sa zdaňuje až v momente vyplatenia. Pokiaľ je reinvestovaný (alebo držaný na účte ako likvidita), žiadna daň sa neuplatňuje. Je to v podstate forma okamžitých 100 % odpisov na čokoľvek.

Prichádza čas veľkých zmien v ekonomike. Mnoho spoločností bude prekopávať svoje biznis modely, odpisovať stratené investície a začínať nové. Možno by sa mohol aj štát pridať tým, že „daňovou reformou“ nenazve len 350. úpravu sadzieb a kreatívne vymýšľanie nových, ale že spraví skutočne zásadné zmeny v daňovom systéme. Estónska daň by mohla byť jednou z nich.

Energie portál, 16.3.2022