Finančné ponaučenia z roku 1946

Prinášame Vám preklad článku profesora Jasona E. Taylora, v ktorom demystifikuje niektoré tvrdenia keynesiánskej fiškálnej stimulačnej politiky, ktorá po vypuknutí krízy opäť zažíva svoju obrodu.

Finančné ponaučenia z roku 1946

Finančné ponaučenia z roku 1946

Počas posledných dvoch rokov spustili krajiny po celom svete
najrozsiahlejšie balíčky stimulačných fiškálnych politík aké kedy svet videl, teda
minimálne v čase bez vojnových konfliktov. Grécko, USA, India, Veľká
Británia a rad ďalších v súčasnosti dosahujú deficity nad 10% HDP.

Priemerný deficit krajín OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu
a rozvoj) dosahuje závratných 8,2% HDP. Samozrejme, ide o klasickú keynesiánsku
reakciu na ekonomický pokles - keď dopyt súkromného sektora upadá, štát musí
vyplniť medzeru a uchrániť ekonomiku pred kolapsom.

Názor, že masívny deficit, aký sme mohli vidieť v priebehu
ostatných dvoch rokov, môže pomôcť prinavrátiť ekonomiku k plnej zamestnanosti,
sa obracia historicky na obdobie Veľkej hospodárskej krízy a 2.svetovej
vojny. Ekonomiky sa vrátili k plnej zamestnanosti až po masívnych deficitoch
počas vojnových rokov. Na ilustráciu, americké deficity sa pohybovali v
rozmedzí 21% až 27% HDP v rokoch 1943 až 1945 (to je dvojnásobok dnešného
deficitu) a nezamestnanosť sa znížila z úrovne 14% v roku 1939 na úroveň okolo
2% počas vojny.

Poskytujú však skúsenosti z 2. svetovej vojny dôkazy v
prospech Keynesovej fiškálnej politiky? V štúdii publikovanej v júni 2010 sme
Richard Vedder z Ohio University a ja tvrdili, že skutočné ekonomické poučenie
z tohto obdobia leží v skúsenostiach z roku 1946, keď došlo
k dramatickému ukončeniu vojnových stimulov.

Keynesiánci dôrazne argumentovali tým, že ak štát rozpustí
armádu a zastaví produkciu zbraní, nezamestnanosť sa vráti na úrovne v
časoch krízy. Napriek týmto protestom vláda poslala väčšinu vojakov domov,
vypovedala vojenské zmluvy a odstránila ekonomické kontroly prijaté vo
vojnových časoch. Nasledovali predpovede ekonomického „armagedonu“. V septembri
1945 bol nárast americkej nezamestnanosti predikovaný niekde v rozmedzí 12
až 35%.

Napriek týmto varovaniam výdavky štátu klesli z úrovne
84 mld. v roku 1945 pod úroveň 30 mld. v roku 1946 a rokom 1947
prešiel americký rozpočet do prebytkového stavu na úroveň 6% HDP a splácal
sa dlh akumulovaný v čase vojny. Bol to najväčší a najrýchlejší obrat
z deficitného do prebytkového stavu v histórii, známy ako „veľká
de-stimulácia“. A tu je dôkaz. Napriek rozšíreným predikciám o opaku
nezamestnanosť ostala medzi rokmi 1945 – 1948 pod úrovňou 4,5%.

Čo sa stalo? Pracovné trhy sa rýchlo a efektívne
prispôsobili hneď ako im boli zložené okovy z vojnových čias. Dnes väčšina
ekonómov pripisuje neustálej intervencii počas 30. rokov, predovšetkým v mzdovej
politike, predĺženie trvania a intenzity Veľkej hospodárskej krízy. Určite
k vyššej miere povojnovej zamestnanosti dopomohli aj niektorí pracujúci,
ktorí sa zamestnali len počas vojny, a po jej skončení dobrovoľne odišli
z pracovného trhu a vrátili sa do školy alebo do ich predvojnových
rolí žien v domácnosti. Aj napriek tomu, že údaje ukazujú obrovské stiahnutie
vládnych intervencií z ekonomiky, zamestnanosť vzrástla v rokoch 1945
a 1947 o viac ako 4 milióny, teda v čase, keď keynesiánske
modely predpokladali jej prudký pád.

Iróniou je to, že len pred troma rokmi bola Keynesova
fiškálna politika považovaná za intelektuálne slepú uličku. História (vďaka
rozsiahlemu empirického výskumu) poukázala, že fiškálne stimuly sú veľmi
neefektívny spôsob ako pomôcť nezdravej ekonomike. Ak sme toto ponaučenie plne
neakceptovali do roku 1990, tak zdalo sa, že skúsenosť z Japonska počas „stratenej
dekády“, keď obrovský deficit a masívna štátna intervencia voviedla
krajinu do stagnácie, definitívne hodila hlinu na Keynesovu mŕtvolu. Náhrobok
bol potom vyrytý Robertom Rubinom, ministrom financií bývalého prezidenta Billa
Clintona, ktorý postavil  Keynesiancov na
hlavu tvrdením, že nie deficity, ale prebytky stimulujú ekonomiku formou
stabilných nízkych úrokových sadzieb.

Ekonómovia dlho tvrdili, že keynesianska fiškálna politika
je neefektívna pri vytváraní pracovných miest alebo pri raste HDP, pretože
výdavkový deficit „vytláča výdavky súkromného sektora“ pohltením zdrojov, ktoré
by boli inak k dispozícii. Obed zadarmo proste neexistuje. Samozrejme, obdobne
platí, že keď sa stiahne fiškálny tieň štátu, nemusí dôjsť k strate pracovných
miest alebo poklesu HDP.

Pre úsporné opatrenia zamerané na zníženie deficitu implementované
naprieč Európou a aspoň diskutované aj v USA poskytujú ponaučenia
z roku 1946 aspoň istú mieru útechy.

Jason E. Taylor je
profesorom ekonómie na Central Michigan University, a spoluautor štúdie
Stimulus by
Spending Cuts: Lessons from 1946
, Cato Policy Report (June 2010).

Pôvodný článok nájdete tu.

Pre
INESS preložil Jozef Tvardzik

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards