Ako (ne)funguje sociálna politika na Slovensku

Solidarida je utopená v sociálnom štáte. Sociálna politika historicky vznikala ako decentralizovaný nástroj pomoci chudobným a odkázaným ľudom. Postupne sa však centralizovala a transformovala do politického nástroja v boji o väčšinového voliča.

Toto nemôže dlhodobo fungovať. Štát, ktorý chce pomáhať všetkým, je štát, ktorý nakoniec nepomôže nikomu – pretože skrachuje. Alebo, ako to vyjadril politický ekonóm Frederic Bastiat, takýto štát je „veľká fikcia, prostredníctvom ktorej sa každý pokúša žiť na úkor všetkých ostatných“.

Asociálna politika

Na Slovensku sme sa vydali touto cestou ohlásením prvého sociálneho balíčka v roku 2014. Odvtedy sa tu „sociálna pomoc“ bežne zavádza a zvyšuje plošne pre všetkých.

Nie je potrebné tieto politiky vymenúvať, politici sa radi a pravidelne chvália, čo zvýšili a zaviedli. Akosi sa však zabúda na tých, o ktorých mala sociálna politika pôvodne byť – chudobní a odkázaní ľudia. Preto uvediem dva príklady asociálneho postupu poslednej dekády: zdanenie minimálnej mzdy a zvyšovanie životného minima.

V roku 2015 zaplatil človek zarábajúci minimálnu mzdu 29 centov na daniach a odvodoch z každého zarobeného eura. Budúci rok to bude takmer 40 centov. Nízkopríjmoví zamestnanci tak zažili za poslednú dekádu najvyššie zvýšenie daňovo-odvodového zaťaženia zo všetkých ľudí na Slovensku. To je definícia asociálnej politiky.

Opíšem to ešte inak. Medzi rokmi 2015 a 2024 vrastie minimálna polohrubá mzda bez desiatich eur na dvojnásobok – z 380 na 750 eur. Čistá mzda ľudí vzrastie však len o 82 percent. Z 339 eur na 616 eur. A čo je dôležitejšie, celkové zdanenie minimálnej mzdy vzrástlo o 192 percent. Z 137 eur na 398 eur.

Ak k tomuto efektu pripočítame nezamýšľané negatívne dosahy zvyšovania minimálnej mzdy vo forme straty práce pre znevýhodnených uchádzačov o prácu (IFP to odhaduje na desaťtisíce ľudí), tak môžeme hovoriť o vrcholne asociálnej politike tohto štátu.

Toto zvýšenie zdanenia minimálnej mzdy ide na vrub zle nastavenej odvodovej odpočítateľnej položky, ktorá bola zavedená práve v roku 2015, aby zvýšila čistý príjem ľuďom s nízkymi mzdami. Bola zadefinovaná vo výške 380 eur.

S tým, ako postupne rástla výška minimálnej mzdy, klesal jej efekt, až sa v roku 2019 úplne vytratil. Ľudia s najnižšími mzdami takto prišli približne o 200 miliónov eur ročne, čo boli daňové výdavky na túto politiku za rok 2016.

O sumu 200 miliónov eur vzrástli medzi rokmi 2016 a 2023 verejné výdavky na prídavky na deti. Tie však idú všetkým rodičom v rovnakej výške. Bez ohľadu na to, či zarábajú minimálnu, priemernú, alebo poslaneckú mzdu. Politici tak zobrali 200 miliónov eur ľudom s nízkymi mzdami a rozdali to plošne všetkým rodičom s deťmi. To je presná ukážka toho, ako (ne)funguje sociálna politika na Slovensku.

Životné minimum a dávky v hmotnej núdzi

Podobný príbeh predstavuje aj vývoj životného minima a dávky v hmotnej núdzi. Táto sociálna dávka pre ľudí bez príjmu vzrástla medzi rokmi 2006 a 2022 zo sumy 54,80 eura na 68,80 eura, čo je nárast o 26,7 percenta za 16 rokov. V rovnakom období dosiahla celková inflácia výšku 54 percent. V reálnom vyjadrení tak klesla dávka v hmotnej núdzi na konci roku 2022 o 13,65 eura.

Porovnajte si to napríklad s tým, ako rástli priemerné dôchodky. Tie medzi rokmi 2006 a 2022 nominálne narástli z 273 eur na 517 eur. Ide takmer o 90-percentný nárast, čo je viac ako trojnásobne rýchlejší rast než rast dávok v hmotnej núdzi. Tento štát je sociálny, ale selektívne.

Z tohto rozdielneho vývoja rastu zdanenia minimálnej mzdy a dávok v hmotnej núdzi na jednej strane a vývoja prídavkov na dieťa a dôchodkov na druhej strane je zrejmé, že sociálnou politikou sa na Slovensku nemyslí pomoc sociálne odkázaným. Myslí sa tým kupovanie voličov zo strednej triedy a dôchodcov.

SME, 26.9. 2023